Pútujúci farník

V posledných dlhých rokoch rozmýšľam nad tým čo je zmyslom života, ale nejako sa mi to nedarí. V dávnejších časoch môjho života som nemal potrebu hľadať zmysel života, lebo som mal miesto kde som sa vždy mohol odpútať od problémov tohoto sveta, nabrať nové sily a ísť ďalej. Lenže toto miesto bolo veľmi zmodernizované a už to neni také ako v mojej mladosti, nuž nefunguje to. Tým miestom bol pre mňa kostol. Pre mňa ako veriaceho a duchovne založeného človeka mi kostol vždy dodával tú úchvatnú podporu a duchovnú silu, lenže to už je preč. Tak som sa začal zaoberať zmyslom života. Neviem či niekedy prídem nato čo je mojím zmyslom života. Mnohí tvrdia, že pre nich je zmyslom láska, rodina, koníčky a iné .... Nuž ale mňa z tohoto nič nenapĺňa úplne a dokonale, aby mi to vydržalo do konca života. Je veľmi ťažké prechádzať týmto údolím sĺz bez toho, aby človek vedel, že vlastne načo tu je. Niekedy mám taký pocit, akokeby som mal byť už mŕtvy, ale niečo sa pokazilo a ja som tu zostal a musím trpieť pre niečo o čom neviem. Sú tu ešte pravdaže aj nejaké tie záblesky pokoja a šťastia, ale sú to ozaj len záblesky, ako keď sa plaví trosečník na mory a vidí v dialke loď ktorá by ho mohla zachrániť, ale môže to byť len jeho hra vysileného vedomia, ale taktiež aj možný prísľub nádeje na záchranu. Stále hľadám a putujem životom, ale stále mi niečo uniká v ňom. Nenapĺňa ma ani to čo nám ponúka táto konzumná spoločnosť na vrchole s médiami. Sú to len chvíľkové pozlátka pri ktorých možno niekto dokáže zabúdať a ísť ďalej, ale mne to nestačí. Moja duša je nespokojná, lebo stráca duchovnú pôdu pod nohami a ja pre ňu nič neviem urobiť. Mnohokrát som už počul o tom, že aký si urobíme život taký ho máme, ale je to len polovičná pravda. Máme sa pachtiť za peniazmi, mocou, alebo dobre plateným miestom? Hm, to nemôže byť dobrá náplň pre dušu, no pravdaže pre toho čo neverí v dušu to môže byť dobré, no aspoň sa mu to zdá byť dobré ísť s davom. Určite je to nadlho hladať nejaký ten prijateľný životný zmysel, ale hold niečo vieme a niečo nie. Možno raz to bude odkryté aj môjmu vnútru a pochopím kde sa skrýva moja životná cesta a prečo som tu a možno sa z toho raz aj dokážem tešiť a nebudem sa musieť stále len učiť ako tu naprázdno živoriť. Neviem, nuž hovorí sa, že nádej umiera posledná a preto sa budem ďalej plaviť na mory a čakať až uvidím pevninu a bojovať aby som nespadol z mojej malej plti, ktorá sa musí niekedy plaviť v rozbúrenom mory života.